V hotelovkách je nateraz pusto, žiaden zaujímavý hosť nadohľad. Námety sa našťastie skrývajú aj inde, vonku za dverami mojej skromnej "kancelárie," pod nočnou lampou, v električkách, v posteli, či v encyklopédii dejín. Stačí si len počkať a nezatvoriť oči v tú správnu chvíľu.

Ako v 1968om,
Otvorili sme náruč našim milujúcim blížnym,
Dôchodcovia na záhradkách sledovali neodvratný príval
Spoza zelených pletív - a my, deti,
Sme snívali v parkoch, prikývli na novú zmenu,
Zabudli na čo bolo, nechápali
Prečo na ozvenu nikto iný neprikývol.
Ostali ticho zazerať, tu a tam dvojznačný náznak odporu.
Ale my - obaja mladí,
Sme nerozumeli červenému práporu.
O pár rokov neskôr, keď Krylovi zlomili srdce
A tebe gitaru
A desiatky hlasov kričali zo žaláru,
Si mi položila ruku na srdce a povedala,
Otrasná doba, nech naše životy nikdy nepoznajú
Deň bez nekončiacej slobody slova.
A bolo to dobré, pretože tak pravil Pán.

V 1989, o dvadsať rokov neskôr,
Padol veľký brat Medveď, krvavo červený Netvor.
Ó, koľká radosť, ružové kvety ako na prvý máj,
Zaplavili ulice, DEMOKRAT! spieval každý kraj.
Stála si v prvom rade a mávala vlajku
Udusila nohami - starú kacabajku.
Teraz sme slobodní, povedala mi do tváre,
Teraz sme slobodní, kričali žaláre.
"Boľševik je mŕtvy, koniec je útlaku
Budeme cestovať- v lietadle i vo vlaku."
Ó, aké veľkolepé slová zneli z vašich úst
A ja som len prikývol, ja som len chrúst.
Vzala si ma do kuchyne a uvarila mi obed
Otvorila svoje uši pre moju tichú spoveď,
Povedala si a dobre si to pamätám:
"Hovor, nik ku galejam ťa už nespúta
Lebo už nemáva nami ruka krutá,
A naše srdcia sa môžu spojiť v jedno
Piť nápoje vášne a jesť zakázané jedlo.
A bolo dobre, pretože tak pravilo srdce.

Ako asi hádate, je rok dvetisíc deväť,
Kde presne? - Neviem- povedzme že Sereď.
Čierna vrana škrieka z okien rozbitých dávno,
V betónovom kolose, pod tehlovým komínom.
Hm, továrne na sny padali ako čierne domino.
Od východu na západ stoja mohyly našej slepoty
A zo západu, od hradu, hlásia sa stále dobroty.
Sľuby, heslá, gestá, mená všetko sme už počuli
Tlačia nás a aj tak nosíme galoše čo sme si obuli
Pred niekoľkými rokmi.
Sedíš za guľatým stolom vravíš aký krásny svet
Že nad chvíľu kedy zaspievaš si - bez strachu
Nad takú chvíľu, že veru niet.
Ja som stále slepý šváb,
Občas hladný, občas smädný, no stále verný DEMOKRAT.
V našom skromnom hniezde lásky skrývame svoje obavy
Skrývame pravdu za oknom, za prázdne gestá, pozdravy.
Stále máš tu starú vlajku, ktorou si tak mávala,
Ale už nie to ocenenie, ktoré si skôr dostala.

Nehráš na gitaru, ale spievaš -
Spievaš o láske, spievaš o vtákoch, o svete (snáď aj o drakoch)
A ja šváb si ťa veziem
Na tvojich  bielych oblakoch
Dám Ti paru, keď nás už oboch nenesie a klesáme
Dám ti jedlo a prepáč, keď sa odrazu hádame.
Dám ti všetko, tak ako ty mne, pretože si moja hviezda
A neviem prečo sa ti to vôbec nezdá,
Lebo najviac žiariš aj z päťdesiatich.

Povesil som si ťa na stenu, pod poisťovňu zapísal Dôveru,
Solidaritu a Union, radosti ti spravil asi milión.
Dnes som ale unavený, nemôžem ti hrať každý deň,
Ani snívať s tebou tvoj modrý sen,
Potrebujem proste voľno.
A ty, práve v tú jednu chvíľu,
Ako keby si prešla dlhú Zelenú Míľu,
Hlasom červeným ako májový kvet,
Po mne žiadaš zdvihnúť jednu smeť -
Lebo SVET na ŇOM vraj celý stojí.

Povedal som nie a nemyslel som, že to znie
Tak ťažko, že by zlomil som Ti srdce.
Nikto nevie, kde ostala čierna skrinka
Ani z akého dôvodu je teraz mŕtva linka,
Ale z tvojho pohľadu som si uvedomil jedno:

Demokracie vlastne niet,
Komunizmus je tvoj svet,
A všetky skromné návrhy,
Sú implicitné rozkazy.

M.R.Sharhanov

Prístupov 3847

Kvalita článku