„Fuj!“
S odporom preglgol minerálku. Sviežosť a šteklenie na jazyku, tak typické pre sýtené vody, sa nekonali a to od chvíle, čo ju otvoril, neubehlo ani dvadsať hodín. Pozrel sa na dno dvojlitrovej PET fľaše. Stále sa v nej prelievala číra voda, len bez bublinkového života. Vylial ju do umývadla a pokúsil sa vyhodiť fľašu do koša.
Bol plný, veko sa odmietlo zatlačiť a tak mu ostávalo ju len udusiť hlbšie cez pokrčený kancelársky papier. Malíčkom sa pri tom otrel o zvyšky obeda: mastné mäso z kuraťa, kyslý uhorkový šalát a niekoľko vlažných varených zemiakov. Nič z toho si už v jeho žalúdku dnes nenašlo miesto, zato v koši ho bolo tak akurát. Fľaša od minerálky však prišla neskoro. Ale akýmsi zázrakom, ktorý sa mu vždy poradí privolať, tam nakoniec pre ňu miesto spravil. Vynášať ho dnes nemal najmenšiu chuť, robil to predsa včera. Tri plné igelitové tašky musel niesť ku kontajneru v najväčšom lejaku tohto leta. Potom nechal odpadky za sebou a odišiel z kuchyne.
V kúpeľni sa riadil pravidlom troch R: rozopnúť, rozzipsovať a rýchlo do vane.
Ako prvé bol nútený nechať aspoň minútu odtekať vodu, aby tá teplá vôbec začala tiecť. Potom ju bolo treba správne namiešať so studenou, pretože nech bola rukoväť na batérii v akejkoľvek polohe pre teplú, od samotnej stredovej osi až po pravý kraj tiekla vždy len neznesiteľne horúca. Teraz ostávalo upchať odtok zátkou a dôkladne ostriekať steny vane aby neboli príliš studené pre jeho holý chrbát. Odjakživa mu to prekážalo a veľakrát to predstavovalo nemalú prekážku v osobnej hygiene. Ocenil by, keby mala vyhrievané steny, kúpeľňa zasa podlahu a úplne najlepšie by bolo mať vyhrievanú dosku na záchode. To bol jeho veľký nesplnený sen. Keď sa mu zdala byť vaňa už dostatočne nahriata, ľahol si do nej a čakal, kým mu teplá voda dosiahne až na krk.
Čakanie si spríjemňoval hudbou z prehrávača. „Trojka je magické číslo, ó, trojka je magické číslo, áno, magické.“ Na tú pesničku od Johnsona narazil na internete len včera, ale vôbec ju nemohol dostať z hlavy. Funky gitarové tóny si opakoval stále dookola až mal pocit, že by ich dokázal zahrať aj on sám. „Nakoniec, prečo by som to dokázať nemal? Už len mať gitaru,“ povedal si. V sekunde mal hotovú predstavu o tom ako dokáže sám tvoriť rovnako nákazlivé skladby. „Ale čo ďalej,“ napadlo ho. Na otázku ako sa stať slávnym sa mu žiadna odpoveď nenúkala. Život na výslní už dávno videl v najostrejších detailoch, cesta k nemu však bola veľkým otáznikom, ktorý v ňom vyvolával závisť kedykoľvek sa na scéne objavila nová populárna osobnosť. Ale toto bola len jedna z mnohých záležitostí, o ktorých zvykol premýšľať pri pohľade do zapareného zrkadla.
Bol už skoro pol hodiny ponorený do dvestodvadsať litrov takmer horúcej vody. Zbožňoval pocit, keď mu pomaly a postupne zalievala kožu a zohrievala telo upokojujúcim teplom. Na prstoch ju mal rád vždy horúcu. Pálila ho, ale príjemne. Zároveň to bola súťaž o to, koľko sám vydrží. Ak bola rukoväť na doraz, nezvykol ich tam mať viac ako päť sekúnd. To mu koža potom rýchlo sčervenala. Jeho osobný rekord bolo dvanásť sekúnd, ale to už mal slzy na krajíčku a bál sa, že mu koža postupne zlezie.
Keď sa hladina vody blížila okraju vane, vodu zastavil a opäť ležal. Hľadel pri tom na svoje prsty na nohách. Pokúsil sa, ako to v poslednom čase robieval, rozhýbať veľký palec a ten druhý, menší hneď vedľa neho, nezávisle od seba a od ostatných. Cviky opakoval na oboch nohách. Občas si predstavoval, že sa bude sústrediť až tak silno, až dokáže zastaviť čas, alebo hýbať kohútikom prostou myšlienkou. Keď ho to po chvíli prestalo baviť, začal uvažovať nad časovým plánom na zajtra v súvislosti s prípravami na maturitu. Ale usúdil, že tam vlastne ani nie je čo riešiť a tak sa preberal cez všetko, čo za ten deň videl. Spomenul si na článok o moskytoch, malárii a cholere. Boli pri ňom obrázky umierajúcich dospelých ale aj detí. Písali, že WHO nemá dosť finančných prostriedkov, aby trpiacim zabezpečila pomoc a že sanitácia vody býva v Afrike obrovským problémom kvôli nedostatku vodných zdrojov. Tie v okolí primitívnych osád sa preto používajú aj na umývanie, pranie a dokonca aj ako WC. Keď si na to spomenul, v srdci mu zavládol drobný nepokoj a v bruchu začalo protivné šteklenie volať po reakcii. Zovretou päsťou tresol po hladine a gejzír vody ostriekal všetko v tesnej blízkosti vane. Rázom obvinil všetkých bohatých na svete, pretože podľa neho, oni na to majú prostriedky a nič s tým nerobia. Žijú si svoje rozmarné životy plné širokých úsmevov, spoza ktorých vyčnievajú biele zuby za nemalé peniaze, a keď treba, z času na čas sa objavia na nejakej zbierke. Prstami si zakryl tvár a hneď ucítil nepríjemné brnčanie. Koža na prstoch už začínala byť zvrásčená a to bolo znamenie, že je najvyšší čas kúpanie dokončiť. Vypustil teda vodu, umyl si vlasy, namydlil telo, osprchoval sa a nakoniec poriadne osušil.
Posledným a tým najnepríjemnejším rituálom po kúpaní bolo strihanie nechtov. Večer ho čakala vychádzka do mesta medzi ľudí a najmä medzi dievčatá. Síce si od dneška nič nesľuboval, ale akcia sa ešte ani nezačala a on nemohol nikdy tušiť kam sa to celé uberie.
Najprv si teda pripravil veci a potom usadol pred televízor do obývačky. Ako zvyčajne v ňom nič nešlo a aj hudobné kanály nehrali hudbu, čo by dokázal predýchať. Na spravodajstve tak prestal prepínať a nechal to hučať ako zvuk v pozadí, kým on sa pozorne venoval strihaniu. Úplne sa na to sústredil. Pípnutie mobilu ho vyrušilo až keď si dal prestávku po dokončení strihania na ľavej ruke. Vzal ho do dlane a nad správou, že je dostatočne nabitý len mávol rukou. Do odchodu mu ostávalo ešte zopár hodín a veril, že tá chvíľa navyše v sieti odiali jeho chuť po ďalšom styku s nabíjačkou. Pokojne usadený v teplom župane teda pokračoval v strihaní. Občas mrkol na televízor a nad tvárami nechutných politikov, či tankami premávajúcich po uliciach ochromeného mesta len dvíhal obočie. „Špina,“ povedal si a hrotom nožníc vyškrabal zvyšky čokolády spod ukazováka. Chvíľu potom už mal nechty krátke a zarovnané.
Upratal všetok bordel a s čerstvou kávou sa posadil za monitor počítača. Správy z televízora z času na čas strhli jeho pozornosť. Obzvlášť keď sa na obrazovke s mikrofónom objavila hocijaká mladá reportérka. Práve jedna taká, v obtiahnutej košeli a s dlhými čiernymi vlasmi, hlásila kdesi z Indie o tom, aká neskutočná chudoba vládne nie len tam, ale aj v iných častiach sveta; o tom, že snáď až dve tretiny populácie sveta musia riešiť, čo si dnes dať do úst a čo piť; že odpadky začínajú prerastať všetkým cez hlavu. Keď sa tá pekná mladá slečna s pekným menom rozlúčila a dala slovo späť do štúdia, ohlásili redaktori ďalšie správy, vraj príjemnejšie. Ďalšia reportáž bola o nedávno narodených tigríkoch v Bratislavskej ZOO. Malé chlpaté kôpky sa cez seba nemotorne prevaľovali, ale aj napriek zlepeným očiam si vždy našli svoju cestu k matkinej bradavke. „Aké roztomilé,“ povedal si a usúdil, že mať tigra by tiež mohlo byť skvelé. Spravodajstvo ho však už nebavilo sledovať, čoskoro by to už aj tak bola len repríza. Preto prepol na ľubovoľný kanál, kde šli práve reklamy na rôzne čistiace prostriedky, banky, poisťovne a autá. Nemusel ich ani sledovať, už podľa úvodných melódií vedel, ktorá reklama a na čo práve ide. Dávali ich tak často, že ani nemohol inak, než si ich všetky pamätať. Potom odznelo niečo, čo nepoznal. Reklama na nový mobil s najmodernejšími funkciami. S povzdychom ju sledoval. „Tak mať ten, je mi hej. Bral by som,“ povedal, „škoda, že nemám na nič peniaze.“
Po ďalších dvoch hodinách boli prípravy zavŕšené. Stál pred dverami, uhladený a pekne oblečený v nových botaskách. Pozhasínal a skontroloval vodu a plyn. Potom sa uistil, že sťahovanie na PC prebieha v poriadku, lebo hneď ráno chcel všetky tie hry vyskúšať. Potom zamkol byt a odišiel von.
V tú noc, vlastne tak ako každú piatkovú, pretieklo veľa alkoholu a veľa dobrých chvíľ sa v ňom odplavilo do zabudnutia. Čerešňa, malina, hruška, úsmevy, pozdravy, podania ruky, nové tváre, smiech, nikotín, pekná čašníčka, pivo, postávanie pred večierkou, spev, hudba; všetko sa stmelilo v jednu čiernu dieru, ktorá ho vyvrhla až kdesi na parkete diskotéky. Pach cigariet bol ťažký a para mu zastrela výhľad. Sotva mohol dýchať, nohy ho boleli ani nevedel od čoho, v topánkach mal mokro a žalúdok sa chystal mu vyplniť zabudnuté chvíle prehliadkou skonzumovaných nápojov a jedál. Keď sa mu trochu podarilo uvedomiť si samého seba, oprel sa o múr a len tak pozeral do zeme. Nemal pojem o čase a na tvárach mihotavých postáv nedokázal udržať zrak. Potom si uvedomil, že má stále svoj mobil. Skontroloval čas a prečítal si správy. Nikto nenapísal. Odložil ho teda do vrecka, vyšiel pred diskotéku, sadol si na studené schody a preklial všetko, čo ho v tej chvíli napadlo. Keď videl okolo seba prechádzať šťastný pár, postavil sa a dal sa na cestu domov, bez kamarátov, bez dievčaťa, bez peňazí. Nešlo mu do hlavy, prečo má on v živote takú smolu, prečo sa mu nedarí, keď tak veľa nechce. Neistými krokmi, s hlavou v trpkých myšlienkach sa nakoniec dostal bez ujmy na zdraví až domov. Smradľavé veci hodil na kopu, napil sa čistej vody a nakoniec si ľahol do postele. Zaspal ešte skôr, než mohol cítiť ako príjemne si to pod perinou vyhrial a ako sa jeho telo uvoľňuje a z kože sa mu strácajú zimomriavky.
PRIHLÁS SA
